Meranie farieb obsahuje dve hlavné kategórie: meranie farby zdroja svetla a meranie farby objektu. Meranie farby objektu je ďalej rozdelené na meranie fluorescenčného objektu a non - meranie fluorescenčného objektu. V skutočnej produkcii a každodennom živote sa týka veľké množstvo metód merania farieb fluorescenčných objektov. Metódy merania farieb možno rozdeliť do dvoch hlavných kategórií: meranie vizuálnej farby a meranie farieb prístroja. Medzi nimi meranie farieb prístrojov obsahuje metódu hustoty, metódu fotoelektrickej integrácie a spektrofotometriu.
Základnou úlohou merania farieb je určiť funkciu farebného stimulu φ (λ). Na meranie zdrojov svetla je skutočne potrebné určiť relatívne rozdelenie spektrálneho výkonu P (λ) zdroja svetla. Na meranie farby objektu je určená spektrálnym fotometrickým charakteristikám objektu, ako je napríklad faktor spektrálneho žiarenia (λ) a spektrálna odrazivosť P (λ) odrážajúceho objektu a spektrálnu odrazivosť τ (λ) vysielacieho objektu atď. Na troch základných rovniciach kolorimetrie a hodnoty y vybraného štandardného osvetlenia je možné upraviť na 100.
I. Metóda vizuálnej kontroly
Vizuálna metóda je tradičný spôsob merania farieb. Je to úplne subjektívna metóda hodnotenia a tiež najjednoduchšia metóda. Priamo vykonáva manuálne porovnanie medzi tlačenou hmotou a štandardnou vzorkou na vyhodnotenie rozdielu farieb medzi tlačenou hmotou a štandardnou vzorkou. Zároveň tiež používa lupenie na zväčšovacie sklo na pozorovanie tvaru a stavu pretlačenia každej farebnej bodky a kvalitatívne hodnotí tónovú hodnotu bodiek. V podstate ide o vizuálnu fotometrickú metódu určovania. Princíp je použiť zákon o miešaní prísad na pridanie neznámeho farieb každého komponentu na opis získanej neznámej farby. Aj keď najspoľahlivejším spôsobom hodnotenia farieb je spoliehať sa na ľudské oko, ktoré je jednoduché a flexibilné, kvôli skúsenostiam pozorovateľov a vplyvu psychologických a fyziologických faktorov, táto metóda má príliš veľa variabilných faktorov a nedá sa kvantitatívne opísať, čím ovplyvňuje presnosť a spoľahlivosť hodnotenia.
II. Metóda detekcie hustoty
Meranie hustoty priamo nemeria hodnotu hustoty; Meria iba veľkosti odrazeného svetla a dopadajúceho svetla. Predpokladá sa, že rozdiel medzi odrazeným svetlom a svetlom poskytovaným denzitometrom je množstvo absorbovaného svetla, to znamená množstvo svetla absorbovaného atramentovou vrstvou na tlači. Meranie hustoty zohľadňuje celkové charakteristiky množstva svetla celého spektra odrazu. V podstate hodnotí skôr jasný faktor každej farby na tlačenom povrchu, a nie odtieňa. Pri farebnej tlači sa sfarbenie tlačiarenského atramentu skutočne dosiahne, keď je atrament vytlačený na biely papier s vysokou odraznosťou. Selektívne absorbuje niektoré vlnové dĺžky svetla zo svetla, ktoré na ňom svieti a odráža zostávajúce svetlo. V tomto bode hustota odráža absorpčné charakteristiky atramentu svetelných vĺn. „Hustota farieb“, o ktorých sa bežne poukazuje na to, že sa počas merania hustota žltých, purpurových a azúrových farieb meria prostredníctvom červených, zelených a modrých farieb. Hustota je iba miera charakteristík fyzickej absorpcie a naznačuje iba stupeň čiernej alebo šedej. V tomto zmysle je meranie hustoty farieb iba meraním temnoty, ktoré odráža relatívnu hodnotu saturácie toho istého atramentu. V metóde merania hustoty sa používajú dva typy denzitometrov: prenos a reflexia. Denzitometer prevodovky meria množstvo svetla prechádzajúcich cez film alebo priepustnosť, zatiaľ čo odrazový denzitometer meria množstvo svetla odrážaného od testovacej plochy alebo odrazivosti. Vzhľadom na to, že intenzita odrazeného svetla na vrstve atramentového filmu tlačenej hmoty sa líši od mokrého po suchý, v meraní hustoty je určitá chyba. Denziromet vybavený polarizačným filtrom však môže prekonať zmenu hustoty spôsobenej suchosťou alebo vlhkosťou atramentového filmu. Denzitometre farieb sa stali nevyhnutnými nástrojmi v tlači workshopov. Vizuálne odrážajú hustotu, percento bodov a rýchlosť nadmerného odtlačku atramentu C, M, Y a K Four - tlače farieb a sú široko používané vo farbe a ovládači hrúbky vrstvy atramentu.
III. Metóda fotoelektrickej integrácie
Metóda hustoty po dlhú dobu držala vysokú polohu pri meraní farieb. Avšak s čoraz rozšírenejšou aplikáciou CIE1976L*, A*a B*v celom pracovnom toku z Pre {- tlače k tlači a skutočnosť, že meranie hustoty už nie je dostatočné na uspokojenie potrieb tlače alebo iných priemyselných odvetví, ľudia si čoraz viac uvedomujú dôležitosť chromaticity. Okrem toho rýchly vývoj modernej kolorimetrie položil základ pre objektívne hodnotenie farby pomocou fotoelektrických integrujúcich nástrojov.
Metóda fotoelektrickej integrácie bola spoločným prístupom prijatým pri meraní farieb prístrojov v 60. rokoch 20. storočia. Nemeria hodnotu stimulu farebného stimulu určitej vlnovej dĺžky. Namiesto toho získava hodnoty tristimulus x, y a z vzorky prostredníctvom integrálneho merania v celom rozsahu vlnových dĺžok merania a potom vypočíta súradnice chromaticity a ďalšie parametre vzorky z toho. Zvyčajne je filter zakrytý na detektore a relatívna spektrálna citlivosť S (λ) detektora je korigovaná na spektrálne hodnoty Tristimulus x (λ), y (λ) a z (λ) odporúčané CIE. Pri prijímaní ľahkých stimulov s takýmito tromi fotodetektormi je možné hodnoty tristimulus x, y a z vzorky merať pomocou jednej integrácie. Filter musí splniť stav Luthora, aby sa presne zhodoval s fotodetektorom. Podmienka Luthera je nasledovná:
Presnosť merania farby tohto typu prístroja priamo súvisí s mierou, do akej prístroj spĺňa podmienky Luther. Je veľmi ťažké dosiahnuť úplný súlad s vyššie uvedenými podmienkami. V skutočnej korekcii farebného filtra, kvôli obmedzenej rozmanitosti farebného skla nemôže prístroj úplne splniť stav Luthera. Môže sa iba približne prispôsobiť aplikácii metódy čiastočného filtra, ktorá môže urobiť zhodnú integrálnu chybu kriviek x (λ) a z (λ) menších ako 2%a zodpovedajúca integrálna chyba krivky Y (A) menšia ako 0,5%.
Fotoelektrický integračný prístroj nemôže presne zmerať hodnoty Tristimulus a súradnice chromaticity farebného zdroja, ale môže presne zmerať farebný rozdiel medzi dvoma farebnými zdrojmi, a preto sa tiež nazýva kolorimeter. Colorimetre v zahraničí boli hromadné - od 60. rokov 20. storočia, ako napríklad Minolta Desktop Colorimeter Cr - 400/410 a farebný Colorimeter CR-321 z Japonska. Čína začala vyvíjať tento typ nástroja začiatkom osemdesiatych rokov. V súčasnosti je TG-PIIG plne automatický kolorimeter produkovaný spoločnosťou Peking Optical Instrument Factory v relatívne dobre využívaní. V porovnaní s zahraničnými krajinami je však konzistentnosť rôznych kolorimetrov vyvinutých v Číne nedostatočná. Merač osvetlenia farieb je tiež fotoelektrický integračný prístroj, ktorý meria farebné parametre vzdialených cieľov prostredníctvom teleskopického systému.
Iv. Spektrofotometria
Spektrofotometria, známa tiež ako kolorimetrický spektrofotometer, je metóda, ktorá porovnáva odrazenú energiu svetla (prenášanú) pomocou vzorky so odrazenou (prenášanou) štandardom za rovnakých podmienok, aby sa získala spektrálna odrazivosť vzorky pri každej vlnovej dĺžke. Potom, pomocou štandardného pozorovateľa a štandardného zdroja svetla poskytovaného CIE, sa hodnoty tristimulus x, y a z vypočítajú podľa nasledujúceho vzorca. Potom X, Y a Z vypočítajú súradnice chromaticity X, Y, Cielab a ďalšie parametre chromaticity podľa vzorcov, ako sú Cieyxy a CieLab.
Určuje farebné parametre vzorky detekciou jej spektrálnych komponentov. Môže nielen poskytnúť absolútne hodnoty hodnoty X, Y a Z a hodnoty rozdielu farby, ale tiež poskytnúť spektrálnu odrazovú hodnotu objektu a nakresliť krivku spektrálnej odraznosti farby objektu. Preto sa široko používa pri analýze farieb a farieb. Použitím takýchto nástrojov je možné dosiahnuť vysokú - meranie farby. Fotoelektrický integrujúci nástroj na meranie farieb je možné kalibrovať a je možné stanoviť normy chromaticity atď. Preto spektrofotometrický prístroj je autoritatívnym prístrojom pri meraní farieb.
